< Otázka týkajúca sa Biblie z listu Títovi

Otázka: Aký je obsah listu Títovi v Títovi 1:1?

Odpoveď: Tu je jeden prehľad.

1:1–4 Pozdrav

1:5–16 Menovanie starších proti falošným učiteľom

. 1:5–9 Menovanie starších, požiadavky a povinnosti

. 1:10–16 Obrana proti falošným učiteľom

2:1–15 Ako a prečo sa správame

. 2:1–10 Pokyny pre rôzne životné etapy

. 2:11–15 Zakladajme svoje správanie na Božej milosti, ktorú nám preukazuje

3:1–11 Zameriavajme sa na poslušnosť a vyhýbajme sa sporom

. 3:1–8 Výzva k poslušnosti a pripravenosti

. 3:9–11 Vyhýbajme sa pošetilým rozkolom

3:12–15 Osobné posolstvá

Otázka: Čo je zaujímavé na Pavlovom popise seba samého v Títovi 1:1?

Odpoveď: Zo všetkého, čo mohol Pavol povedať Titovi, tu zdôraznil len dve veci.

Pavol bol otrokom, služobníkom podriadeným autorite. Pavol vždy používa výraz „služobník Ježiša Krista“, s výnimkou tohto miesta, kde hovorí „služobník Boží“.

Pavol bol apoštolom, vyslancom, ktorý mal autoritu.

Je to vhodné, pretože mnohé z otázok, ktoré chcel Pavol, aby Titus riešil na Kréte, sa týkali autority.

Otázka: V Tít 1,2; Tít 3,7 a 1 Tim 6,16 – majú kresťania večný život už teraz, alebo je to len nádej na večný život po smrti?

Odpoveď: Oboje; ide o príklad paradoxu „už / ešte nie“. Máme istý sľub a nepretržitú existenciu odteraz až do večnosti. Musíme však prejsť niektorými vecami, ako je smrť a súd pred trónom, skôr než dostaneme naše večné, oslávené telá. Pozri si tiež odpoveď k 1. Timoteovi 6:16. Viac informácií o súde pred trónom nájdeš v diskusii k 1. Korinťanom 3:12–15.

Otázka: Malo by sa v Títovi 1:2 hovoriť o Bohu, ktorý „nelže“, alebo „nemôže klamať“?

Odpoveď: Doslovný prepis znie: „Boh, ktorý neklame“. Hoci grécke slovo v tomto konkrétnom verši možno chápať oboma spôsobmi, zmysel Títovi 1:2 hovorí, že môžeme veriť, že Boh nedodrží svoje slovo. List Židom6:18 tiež jednoznačne hovorí, že je nemožné, aby Boh klamal.

Otázka: Znamená výraz „pred začiatkom času“ v Títovi 1:2, že čas, ako ho poznáme, mal svoj počiatok, alebo je to len výraz pre „pred dávnymi časy“?

Odpoveď: Dnešní kresťania sa v tejto otázke nezhodujú. Koncepcia času, ktorý má svoj počiatok, však bola známa už starovekým autorom, ako bol napríklad Žid Filón (15/20 pred Kr. – 50 po Kr.) v diele O stvorení, kapitola 7 (26), s. 5.

Otázka: Kedy v Títovi 1:5 Pavol zanechal Títa na Kréte?

Odpoveď: Pavol bol na Kréte podľa Skutkov apoštolov 27:7–9. Mnohí si však myslia, že Pavol nemal dosť času na to, aby tam Tita zanechal, a domnievajú sa, že na Krétu prišiel až neskôr. To by znamenalo, že Pavol bol dvakrát uväznený v Ríme a medzi tým sa dostal na Krétu. Na druhej strane je možné, že Pavol „zanechal“ Tita na Kréte bez toho, aby tam sám pristál.

O Titovi toho veľa nevieme. Spomína sa len v 2 Kor 2,13; 7,6.13.14; 8,6.16.23; 12,18; Gal 2,1–3; 2 Tim 4,10

Otázka: Čo vieme o Kréte na základe Títovi 1,5?

Odpoveď: Kréta je veľký ostrov, dlhý približne 160 míľ (260 km) v smere východ-západ a najširší v smere sever-juh 37 míľ (60 km). Bola osídlená už dávno pred Abrahámom a v 1. Mojžišovej 10:14 sa jej obyvatelia nazývajú Kaftoriti, podľa Kaftoru, starovekého názvu Kréty. Niektorí z „morských národov“, neskôr Filištíni, pochádzali práve od nich. Kréta bola husto osídleným ostrovom. V čase Homéra (a Dávida) sa tu podľa Believer’s Bible Commentary (str. 2134) nachádzalo 90 až 100 miest. Dnes tu žije približne 630 000 ľudí.

Na Kréte existovala do istej miery tajomná minojská civilizácia, ktorá trvala v rokoch 2700–1800 pred Kr. a skončila približne v Mojžišovej dobe, keď na ostrov vtrhli mykénski Gréci. Kréta bola prirodzenou zastávkou pre lode plaviace sa z Cypru, Sýrie a Judey do Ríma a späť.

Kréťania boli známi ako klamári; grécky termín kritizo („kréťanizovať“) znamenal klamať. Titus čelil niekoľkým výzvam. Ale rovnako ako my si aj Titus musel uvedomiť, že tento boj nie je jeho, ale Pánov.

Otázka: Prečo by v Títovi 1:5, 10, 12 mala byť Kristova cirkev posilňovaná práve nami?

Odpoveď: Hoci Boh pôsobí v cirkvi, zvyčajne používa ľudí ako prostriedky svojho pôsobenia. Radi si myslíme, že rané cirkvi nemali žiadne problémy. Cirkvi v Korinte, Galácii, na Kréte a šesť zo siedmich cirkví v Zjavení však ukazujú, že ich vnímame cez ružové okuliare. Rovnako ako dom môže mať problémy so zanedbanou údržbou, termitmi a základmi, aj v cirkvi môžu byť potrebné aspoň tri druhy posilnenia.

a) Títus 1:5 ukazuje, že aj v pravej cirkvi môžu existovať veci, ktoré veľmi chýbajú.

b) Títovi 1:10 ukazuje, že v samotnej cirkvi môžu existovať prekážky, ktoré posiela Satan, aby na ňu zaútočil.

c) V Títovi 1:12 nám výpoveď o Kréťanoch pripomína, že určitá kultúra je často náchylnejšia k páchaniu alebo prehliadaniu určitých hriechov viac ako iné. Cirkevní vodcovia musia cirkev v danej kultúre priviesť späť k večným pravdám Ježiša Krista.

Otázka: Kedy je podľa Títovi 1:5 potrebná organizácia v cirkvi a kedy môže byť niečo príliš organizované?

Odpoveď: Zdá sa, že Boh chcel určitú organizáciu; Pavol v Títovi 1:5 povedal Títovi, aby v každej cirkvi menoval starších. Starší/dozorcovia/presbyteri v cirkvi sa spomínajú v Skutkoch 14:23; 15:2,4,6; 15:22,23; 16:4; 20:17; 20:28; 21:18; Filipským 1:1; 1. Timoteovi 4:14; 5:17; Títovi 1:5; a Jakubovi 5:14. Jednotlivý starší je spomenutý v 1. Timoteovi 3:1,2; Títovi 1:7.

Diakoni sú spomenutí vo Filipským 1:1; 1 Timoteovi 3:8–13. Diakonky sú spomenuté v 1 Timoteovi 3:11. Organizácia, či už v cirkvi alebo v akejkoľvek inej organizácii, sa môže zvrhnúť, ak podporuje osobné záujmy na úkor organizácie, je elitárska a udržiava hierarchiu len pre ňu samú. V katolíckej a pravoslávnej cirkvi sa neskoršie úrady čitateľov, lektorov, chorepiskopov (vidieckych biskupov alebo putovných kazateľov), arcibiskupov, kardinálov, ctihodných, metropolitov, mníchov, opátov, mníšok, abatyší, rehoľníkov, žobravých rehoľníkov, ministrantov a ministrantiek, pápežov, patriarchov nikde v Biblii nespomínajú.

Otázka: Čo znamená v Títovi 1,6 mať len jednu manželku, alebo byť „mužom jednej ženy“?

Odpoveď: Tu sa vynárajú štyri čiastkové otázky: polygamia, rozvod, opätovné manželstvo a celibát. Je zrejmé, že niekto, kto má naraz viac ako jednu manželku, je „muž s viacerými ženami“. Muž, ktorý zhrešil tým, že sa rozhodol rozviesť so svojou manželkou (s výnimkou prípadu cudzoložstva) a potom sa znovu oženil s niekým iným, tiež nemôže byť starším. Okrem týchto zrejmých prípadov však existujú nezhody.

Cirkevní historici spomínajú, že Peter bol ženatý a po Kristovom vzkriesení zostal ženatý. Keď bola Petrova manželka umučená, zakričal na ňu z davu: „Pamätaj na Pána!“ Keďže však bol Peter pravdepodobne ženatý ešte predtým, ako bolo toto napísané, nie je to v tomto kontexte relevantné.

Mnohí ranokresťanskí biskupi žili v celibáte.

Vo východných pravoslávnych cirkvách môže byť kňaz ženatý alebo zložiť sľub celibátu. Ak je však kňaz ženatý a jeho manželka zomrie, kňaz sa nesmie znovu oženiť a zároveň zostať kňazom.

V biblických cirkvách môže žena pôsobiť ako pastorka pre ženy a deti. Avšak v prípade oboch pohlaví v biblických cirkvách je pastor považovaný za bezúhonného, ak sa s ním rozviedol manžel alebo manželka, nie však v prípade, ak sa pastor rozviedol s manželom alebo manželkou (s výnimkou prípadu cudzoložstva).

Kresťania sa nezhodujú v tom, či osoba spĺňa túto podmienku, ak sa po smrti svojho manžela alebo manželky znovu ožení alebo vydá.

Otázka: Môžete byť v Títovi 1:6 starším, ak nemáte deti?

Odpoveď: Áno, niekedy ľudia nemôžu mať deti. Mnohí ranokresťanskí biskupi nemali manželku ani deti.

Otázka: Je podľa Tít 1:6 starší diskvalifikovaný, ak sú neverní jeho dospelé deti, alebo len deti, ktoré žijú pod jeho strechou?

Odpoveď: Kresťania sa v tom nezhodujú. Komentár „The Believer’s Bible Commentary“ na strane 2136 uvádza, že ide len o deti pod rodičovskou autoritou v domácnosti.

Otázka: Prečo sa Tít 1,6–8 a 1 Tim 3,2–7 mierne líšia v požiadavkách na staršieho?

Odpoveď: Pavol uviedol dva vzájomne sa dopĺňajúce popisy kvalifikovaného staršieho, ale neuviedol definíciu kvalifikovaného staršieho. Pavol nestanovil vyčerpávajúci zoznam pravidiel, pretože v rôznych dobách a kultúrach môžu existovať aj iné veci, ktoré treba zohľadniť. Kresťanskí vodcovia majú skôr pri výbere starších používať svoj bohabojný úsudok a požiadavky uvedené v Títovi 1:6–8 a 1. Timoteovi 3:2–7 spolu tvoria minimálny zoznam, nie vyčerpávajúci zoznam.

Otázka: Sú v Títovi 1:7 slová „starší“ a „dozorca/biskup“ v Biblii zameniteľné?

Odpoveď: Áno. Cirkev potrebuje zbožných vodcov, ale pamätajte, že vlastnosti, vďaka ktorým je človek úspešný v podnikaní, nie sú úplne rovnaké ako vlastnosti, ktoré robia človeka vhodným na úlohu staršieho, hoci sa čiastočne prekrývajú.

Otázka: Ako môžu byť peniaze v Títovi 1:7, 11 a 1. Petrovom 5:2 „nečisté“?

Odpoveď: Znamená to „nečestný zisk“, nielen krádež alebo lúpež. Môže to odkazovať na čokoľvek, čím si človek zarába na niečom, na čom by nemal. V stredoveku chodili ľudia na omšu s mincou v ruke. Kňaz si mincu vzal a dal im hostiu. Často sa stávalo, že laici nedostali víno, to pili len duchovní. Žiadna minca, žiadna hostia. Vyskytoval sa problém, keď putujúci mnísi prechádzali rôznymi miestami, slúžili omše a spovedali, pričom prijímali peniaze za odpustky, a kňazi zaznamenávali pokles svojich príjmov, keď boli mnísi v okolí.

Ľudia môžu tiež usilovať o nečestný zisk, ktorý nie je priamo peniazmi. Môžu usilovať o postavenie a moc, čo síce môže viesť aj k väčšiemu množstvu peňazí a vyššiemu platu, ale môže ísť skôr o moc ako o peniaze.

Otázka: Čo v Títovi 1,9 znamená „pevne sa držať verného slova“ a čo nie?

Odpoveď: V niektorých veciach je možné rokovať a robiť kompromisy, ale pravda evanjelia by medzi ne nemala patriť. Samozrejme, ak sa pevne nedržíme, môže to znamenať popieranie pravd evanjelia, ako napríklad toho, že okrem Ježiša neexistuje žiadna cesta do neba. Nedržiavanie sa pevne sa však môže týkať aj učenia, že pravdy evanjelia sú iba názory alebo nie sú podstatné.

Otázka: Prečo bolo v Títovi 1:10 toľko Pavlových protivníkov?

Odpoveď: Za taký krátky čas sa proti Pavlovi postavilo množstvo ľudí. Pravdepodobne to bolo preto, že Pavol robil toľko pre to, aby priviedol ľudí ku Kristovi, a Satan sa snažil zmobilizovať všetkých ľudí, ktorých mohol, aby sa postavili proti Pavlovi. Časť odporu vychádzala z falošného učenia, časť z túžby žiť hriešny život a časť možno ani z jedného z týchto dôvodov, ale skôr zo všeobecného odmietania autority. Niekedy, keď je človek v niečom veľmi úspešný, nájdu sa zlí ľudia, ktorí ho chcú zničiť, a to aj len z toho dôvodu, že nechcú vidieť, ako niekto iný dosahuje úspech.

Otázka: Ako v Títovi 1:11 škodí šírenie falošného učenia?

Odpoveď: Aj keď nejde o herézu, ktorá vedie k zatrateniu duše, môže to zmätiť kresťanov a rozdeľovať cirkev. Keď sa hovorí, že im treba zavrieť ústa, znamená to, že musia byť vylúčení z cirkvi . Aj keby boli kresťanmi, ak svojím falošným učením rozptyľujú Božie stádo, mali by byť vylúčení.

Otázka: Ako v Títovi 1:11 chápu tento verš a ponuku evanjelia všetkým kalvinisti a nekalvinisti?

Odpoveď: Niektorí kalvinisti tvrdia, že evanjelium nie je ponúkané všetkým. Hyperkalvinista A. W. Pink vo svojej knihe The Sovereignty of God (Božia zvrchovanosť) hovorí: „Pokiaľ ide o charakter a obsah evanjelia, dnes panuje najväčší zmätok. Evanjelium nie je ‚ponuka‘, s ktorou by mali obchodovať evanjelizační podomoví predajcovia. Evanjelium nie je len pozvánka, ale zvestovanie... Nikto nie je vyzývaný, aby uveril, že Kristus zomrel práve za neho. ... Evanjelium, stručne povedané, znie takto: Kristus zomrel za hriešnikov, ty si hriešnik, uver v Krista a budeš spasený.“ (s. 209, kurzíva v origináli). Všimnite si tu tú jemnosť: Keďže Kristus zomrel za hriešnikov a vy ste hriešnik, hriešnik by mohol ľahko myslieť, že Kristus zomrel práve za neho. Pink však v skutočnosti verí, že Kristus zomrel za niektorých hriešnikov, medzi ktorých môžete, ale nemusíte patriť. Na doplnenie Pinkovho pohľadu treba povedať, že Pink veril v kázanie evanjelia (tamže, s. 210) a že pri kázaní a vykonávaní kresťanskej práce by sme mali byť aktívni a nie fatalistickí.

Ne-kalvinisti a iní kalvinisti veria, že evanjelium je ponúkané všetkým. Nasledujúci text je z brožúrky, ktorú napísal kalvinista.

V brožúrke „Hriešnikov Ježiš prijme“ sa v predslove Jamesa Boicea píše: „Podľa toho, ako dnes o týchto veciach uvažujú hyperkalvinisti, musel Ježiš urobiť chybu, keď Nikodémovi vysvetľoval toľko z evanjelia, ako je zaznamenané v Jánovi 3. ... Nikodém nebol znovuzrodený. Takže podľa uvažovania týchto ľudí mal Ježiš túto diskusiu hneď ukončiť. ‚Vráť sa neskôr, keď sa znovuzrodíš,‘ mal povedať... Ježiš presne vedel, čo robí. ... Kanadský pastor Bill Payne to vie a želá si, aby to vedeli aj všetci ostatní kalvinisti, a preto napísal túto malú brožúru. Obzvlášť ho mrzí, že toľko ľudí využíva dobrú teológiu na to, aby oslabilo našu zodpovednosť ako kresťanov vykonávať rovnako dobré dielo pozývania hriešnikov, aby prišli k Ježišovi Kristovi.“

William Payne vo svojej brožúrke Sinners, Jesus will Receive na strane 23 hovorí: „Problém udržania rovnováhy medzi reformovanou vierou, ktorej súčasťou je doktrína obmedzeného zmierenia, a univerzálnou ponukou sa prejavoval aj v Anglicku. Vidieť to možno na príklade Andrewa Fullera, jednej z veľkých osobností, ktorá je v misijnej práci navždy spájaná s Williamom Careym. Fuller, ktorý sa narodil v roku 1754, vyrastal pod vplyvom kázania, ktoré neverilo vo všeobecnú ponuku. Bolo to, ako to niekto vyjadril, ‚kázanie typu Gilla‘. Fuller bol povolaný do pastorátu vo veku 21 rokov a na začiatku svojho pôsobenia čerpal inšpiráciu zo spisov Bunyana a Gilla. Čoskoro si však uvedomil, že medzi týmito dvoma mužmi existuje veľký rozdiel . Hoci obaja pevne vyznávali kalvinistickú teológiu vrátane obmedzeného zmierenia, Bunyan zjavne neváhal pozývať všetkých hriešnikov všade, aby prišli ku Kristovi, zatiaľ čo Gill by niečo také nikdy neurobil. Po mnohých modlitbách a štúdiu Fuller dospel k záveru, že Bunyan bol v tomto smere v súlade s Písmom, zatiaľ čo Gill nie. Fullerovo presvedčenie nakoniec viedlo k napísaniu slávnej knihy s názvom The Gospel Worthy of All Acceptation (Evanjelium hodné všeobecného prijatia) a práve v priamom dôsledku tejto knihy sa Carey vydal s evanjeliom do Indie... Na záver tohto stručného historického náčrtu by sme chceli dodať, že keď sa muži ako Boston a Fuller odklonili od hyperkalvinistického postoja, v ktorom neexistovala voľná ponuka evanjelia, nestali sa arminiánmi!“ s. 23

Na s. 22 Payne hovorí: „Skutočnosť, že hyperkalvinizmus v tom čase ovládol veľkú časť Škótskej cirkvi, potvrdzuje fakt, že opätovné vydanie diela *Marrow* vyvolalo veľký rozruch a že ho odsúdilo generálne zhromaždenie Škótskej cirkvi.“

Sám John Calvin veril, že evanjelium je ponúkané všetkým. „Božie milosrdenstvo je ponúkané rovnako tým, ktorí veria, ako aj tým, ktorí neveria,“ uvádza sa v brožúre *Sinners Jesus Will Receive* (Hriešnikov Ježiš prijme), s. 21. Všetci nek
kresťania veria, že ponuka spásy v evanjeliu by mala byť hlásaná všetkým.

Otázka: Prečo Pavol v Títovi 1:12 citoval z nebiblického zdroja?

Odpoveď: Pavol mal slobodu citovať akékoľvek pravdivé príslovie, ktoré chcel. Viac informácií nájdete v diskusii o Skutkoch 17:16–34.

Otázka: Prečo sa v Títovi 1:12 zdá, že Pavol uráža Kréťanov?

Odpoveď: Pavol v skutočnosti citoval z ich vlastnej literatúry, konkrétne od slávneho krétskeho básnika Epimenida (okolo roku 600 pred Kr.). Ide o toho istého Epimenida, ktorého Pavol citoval v Skutkoch 17:28. Ani Pavol, ani Epimenides nemali na mysli, že každý Kréťan, vrátane Epimenida, nikdy nepovedal ani jednu pravdu. Skôr išlo o to, že Kréťania mali sklon k lhaní. Tu je citát, ktorý Epimenides pripisuje Minosovi, synovi Dia.

„Vytvorili ti hrobku, ó svätý a vznešený – Kréťania, veční klamári, zlé šelmy, lenivci! Ale ty nie si mŕtvy; ty žiješ a prebývaš naveky, lebo v tebe žijeme, pohybujeme sa a existujeme.“ (z M. D. Gibson, ed. Horae Semiticae, s. 40, v sýrčine).

Pavol tu nie je ani vtipný, ani urážlivý. Objektívnou pravdou je, že ľudia z niektorých kultúr sú náchylnejší na určité hriechy. Niekedy existuje genetický základ, ako napríklad v prípade severoamerických Indiánov a alkoholizmu, a inokedy má kultúra prevládajúce hriechy bez akéhokoľvek genetického základu, ale spôsobené vonkajšími faktormi. Napríklad v jednej dobe bolo v Číne veľké množstvo ľudí závislých na ópiu, a to kvôli tomu, že Briti vyhrali ópiové vojny, aby ochránili svoje údajné „ “ „právo“ na vývoz ópia do Číny. Aké sú podľa vás prevládajúce hriechy vašej kultúry?

Klement Alexandrijský (Stromata (193–202 n. l.), kniha 1, kap. 14, s. 313) potvrdzuje Pavlove slová o Kréťanoch. Grécky termín kritizo, „kréťanizovať“, znamenal klamať, podľa The Expositor’s Bible Commentary, zv. 11, s. 433.

Niečo veľmi podobné povedal aj grécky básnik Kallimachos. Athenagoras (177 n. l.) cituje Kallimachovu „Hymnu k Jupiterovi“ 8 sq.: „Kréťania vždy klamú; lebo oni, ó kráľu, postavili hrobku tebe, ktorý nie si mŕtvy.“ A Plea for Christians, kap. 29, s. 145. Origenes používa ten istý argument aj v diele Origenes Against Celsus, kniha 3, kap. 43, s. 481. Tento citát je zaujímavý, pretože poukazuje na nekonzistentnosť v gréckom pohanskom náboženstve. Keď Kréťania postavili hrobku na počesť mŕtveho Jupitera, ako by ho mohli naďalej uctievať, ak je stále mŕtvy a jeho telo leží v hrobke? Ak Jupiter nežije, nemá zmysel ho uctievať ani prosiť o jeho pomoc. Ak však Gréci verili, že Jupiter opäť ožil, nemali by považovať vzkriesenie mŕtvych za niečo nemožné. V podstate ide o jednu z foriem klamstva, a to o „inštitucionálne klamstvo“, pri ktorom celá kultúra výslovne potvrdzuje niečo, o čom celá kultúra vie, že nie je pravda.

Otázka: Čo robíte v situácii opísanej v Títovi 1:13, keď sa ľudia, ktorým slúžite, nezdajú príliš „sľubní“?

Odpoveď: Mali by sme sa s pokorou modliť o rozlišovanie. Na jednej strane to nevieme s istotou, lebo ich srdce pozná Boh, nie my. Na druhej strane, keď zistíme, že existuje viac príležitostí slúžiť Pánovi, než máme času, kresťania by mali na základe najlepších poznatkov, ktoré máme, ísť na miesta, kde je najväčšia potreba a priestor na pôsobenie. Kresťania by však nemali byť „osamelými jazdcami“, ale mali by spolupracovať ako jedno telo.

Otázka: Na aké židovské bájky sa Pavol odvoláva v Tít 1,14?

Odpoveď: Písmo to neuvádza. Vieme však, že Židia mali veľké množstvo kníh s bájkami a tradíciami, ktoré sa dodnes zachovali v apokryfoch a pseudepigrafoch. Tieto boli pravdepodobne súčasťou mýtov, od ktorých mal Pavol podľa 1. Timoteovi 1:4 prikázať ľuďom, aby sa im vyhýbali. Ako kresťania by sme mali jasne rozlišovať medzi Božím slovom a naším výkladom Božieho slova. Viac o tom nájdete v Prísloviach 30:5–6 a 1. Korinťanom 4:6.

Otázka: Ako sú v Títovi 1:15 všetky veci čisté pre tých, ktorí sú čistí?

Odpoveď: Platí to v niekoľkých ohľadoch.

V pozitívnom zmysle čistí ľudia nemyslia stále na to, ako by mohli byť nečistí, ani nepodozrievajú ostatných, že konajú z nečistých pohnútok.

Z negatívneho hľadiska sa človek, bez toho, aby veci dôkladne premyslel, môže dostať do situácie, v ktorej by mohol byť podozrivý z toho, že robí niečo zlé, hoci to neurobil a nebol to jeho zámer. Preto by sme sa mali vyhýbať aj zdaniu či náznaku zla, ako hovorí 1. Tesalonickým 5:22. Tiež by nemali byť podozrievaví voči niekomu inému, keď by mali byť. Môžu pomaly rozpoznať, že daná osoba koná v súlade s niekým, kto koná zo skrytých pohnútok.

V Kázni na vrchu v Matúšovi 5:8 sa píše: „Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.“ Ježiš nám však v Matúšovi 10:16 a nasl. povedal aj to, aby sme boli múdri ako hady, ale nevinní ako holubice.

Otázka: Keďže v Títovi 1:15 sa hovorí, že všetko je čisté, čo potom s marihuanou, LSD, vydieraním, znásilnením atď.?

Odpoveď: Pavol hovorí, že všetky výživné potraviny sú vhodné na konzumáciu. Ľudia by nemali užívať ani prehĺtať drogy, ktoré ničia myseľ, ako je kokaín alebo LSD, rovnako ako by nemali jesť výkaly.

Otázka: Ako je možné, že v Títovi 1:16 sú niektorí ľudia neschopní robiť čokoľvek dobré, že sú „odvrhnutí od každého dobrého skutku“?

Odpoveď: Ak je ich charakter hanbou pre Krista a cirkev, ani tie dobré veci, ktoré sa snažia robiť, nebudú v očiach sveta brané do úvahy. Pre niektorých to nie je len to, čo nevedia, ale aj veci, ktorým veria, hoci nie sú pravdivé, a veci, ktoré považujú za dôležité, hoci nie sú. Ako sa píše v Believer’s Bible Commentary na strane 2138: „Životy falošných učiteľov boli skôr ohováraním než Bibliou.“

Otázka: Ako by sa malo v Títovi 1:16 postupovať voči ľuďom, ktorí poškodzujú alebo ničia cirkev alebo nejakú organizáciu?

Odpoveď: Mali by ste to riešiť podobne, ako keby proti vám zhrešil váš brat, ako je to uvedené v Matúšovi 18:15–17. Najprv sa pokúste napraviť ho súkromne. Dúfajme, že si uvedomia svoju chybu a sami povedia ostatným, že sa mýlili a aký je správny názor. Ak to však nezaberie, vezmú so sebou ešte jednu alebo dve osoby ako svedkov a pokúsia sa mu ukázať jeho chybu. Ak to nezaberie, potom o tom musí vedieť celá cirkev a daná osoba, aj keby bola veriacim, by mala byť vylúčená z cirkvi.

Vyššie uvedené platí pre súkromné aj verejné záležitosti. Okrem toho však v prípade falošného učenia by mala byť chyba poukázaná a vyvrátená pred tým publikom, ktorému bola pôvodne táto chyba prednášaná. Ak teda bola chyba prednášaná v celej triede nedeľnej školy alebo počas bohoslužby, potom by sa vyvrátenie toho, prečo táto osoba učila nesprávne a aké je správne učenie ( ), malo uskutočniť pred celou triedou nedeľnej školy alebo pred celou cirkvou.

Otázka: Aké sú v Títovi 2:1 príklady situácií, v ktorých by kresťan mohol hovoriť niečo nevhodné?

Odpoveď: Existujú rôzne spôsoby, ako môžu kresťania náhodne, alebo nie náhodne, ale z nedbanlivosti, povedať niečo, čo nie je vhodné.

Veci, ktoré povzbudzujú druhých k hriechu.

Klebety alebo ohováranie

Vysmievanie sa kresťanstvu, iným kresťanom alebo všeobecné znevažovanie druhých

Veci, ktoré znevažujú Boha alebo Ho neoslavujú.

Pamätajte, že v akejkoľvek situácii máte vždy možnosť nič nehovoriť. Ako raz niekto povedal: „Je lepšie mlčať a byť považovaný za hlupáka, ako otvoriť ústa a rozptýliť všetky pochybnosti.“

Otázka: Ak má Titus podľa Títovi 2,2–6 sám učiť starších mužov, staršie ženy a mladých mužov, prečo neučí aj mladé ženy?

Odpoveď: Biblia to nehovorí. Kresťania si však všimli toto „úmyselné vynechanie“ a vidia v tom aspoň tri dôvody.

1. Možné pokušenie pre Tita.

2. Vytvorenie dojem zla v očiach druhých, aj keď boli Titus aj ženy čistí. (2 Korinťanom 8:21; 1 Tesalonickým 5:22)

3. Nielen pokušenie pre ženy, ale aj odvádzanie pozornosti od Titovho vyučovania o Božej pravde.

Keď som bol študentom na Texasskej univerzite, neuvažoval som nad pravdou, ktorú naznačuje toto „úmyselné vynechanie“ v Liste Títovi. Raz som si do svojej izby na internáte priviedol atraktívnu kresťanku, zavrel som dvere a spoločne sme študovali Bibliu. Keď odišla, ostatní chlapci (nekresťania) ma škádlili a obviňovali ma z toho, čo som vraj robil sám v izbe s tou dievčinou. Asi o týždeň neskôr prišla do mojej izby iná dievčina a spoločne sme študovali Bibliu, a chlapci si mysleli to isté, napriek mojim protestom o nevine. Nasledujúci týždeň prišli obe dievčatá spolu a ako mi neskôr povedali, buď som bol jeden super chlap, alebo som možno predsa len hovoril pravdu. Hoci mi nakoniec úplne uverili, bola to chyba, že som sa nevyhol zdaniu zla.

V Títovi 2:7 slovo „im“ v gréčtine nie je. Títus teda nemá byť príkladom pre nich [mladších mužov], ale má byť príkladom [pre všetkých].

Otázka: Aký by bol v Títovi 2:6 rozdiel medzi dvoma kresťanmi, ktorí majú dobrý kresťanský charakter, okrem toho, že jeden je sebaovládajúci a druhý nie?

Odpoveď: Grécke slovo sophron/sophronas, ktoré sa vyskytuje v 1. Timoteovi 3:2; Títovi 1:8; 2:4, má široký význam. Znamená, že nie je pod vplyvom ničoho, je triezvy a sebaovládaný. Zahŕňa to aj to, že v Títovi 2:12 hovorí „nie“ hriechu.

Otázka: Prečo by mali byť otroci v Títovi 2:9 poslušní svojim pánom?

Odpoveď: Staroveké ríše fungovali na základe otroctva a podriadenie sa otroctvu bolo zvyčajne jedinou možnosťou. Hoci niektorí majitelia boli milosrdní, mnohí takí neboli. Vzhľadom na to, že mnohí kresťania boli otrokmi, vo všeobecnosti by sa im darilo lepšie, ak by boli poslušní, než keby boli neposlušní.

Toto je tiež konkrétny prípad toho, čo Ježiš vo všeobecnosti povedal v Matúšovi 5:39: „Ak ťa niekto udrie na pravú tvár, nastav mu aj druhú.“ 1. list Petrov 2:18–25 tiež hovorí o otrokoch, ktorí znášajú svojich pánov, aj tých prísnych. Pozri si tiež diskusiu o 1. liste Korinťanom 7:21–23.

Otázka: Mali by otroci podľa Títovi 2:9 poslúchať svojho pána vo všetkom, vrátane bezbožných vecí?

Odpoveď: Nie. Mali byť príkladom tým, že poslúchali svojich pánov, ale nemali byť neposlušní voči Bohu, ktorý je najvyššou autoritou.

Otázka: Prečo sa v Títovi 2:10 osobitne zdôrazňuje, aby otroci nekradli ani neukradli?

Odpoveď: Domáci otroci boli v situácii, keď mohli kradnúť veci a pán sa nikdy nedozvedel, ktorý otrok kradol. Pre otroka by bolo ľahké ospravedlniť si krádež; keďže pán (v gréčtine „despot“) ma núti byť jeho otrokom, mal by som za to niečo dostať. Ospravedlňovanie hriechu môže mať pre človeka zmysel, ale pre Boha je neprijateľné.

Otázka: Ako sa v Títovi 2:11 mohla zjavovať milosť, ktorá prináša spásu, keďže nie všetci sú spasení, na rozdiel od herézy univerzalizmu?

Odpoveď: Bola zvestovaná všetkým na zemi, ale to neznamenalo, že sa všetci rozhodnú z nej čerpať úžitok. Bezplatná ponuka evanjelia má byť predložená všetkým, ako to urobil Peter v Skutkoch 2:38. Plakáte nad stratenými v Lukášovi 19:41? Pozrite si tiež 2. Tesalonickým 2:8; 1. Jánovu 2:2 a 1. Timoteovi 4:10.

Otázka: Ako sa v Títovi 2:11 mohla milosť, ktorá prináša spásu, zjaviť všetkým ľuďom, keďže nie všetci videli Ježiša?

Odpoveď: Grécky text je tu v datíve a dá sa preložiť ako „všetkým ľuďom“ alebo „pre všetkých ľudí“. Milosť, ktorá prináša spásu, sa môže zjavovať všetkým najmenej tromi spôsobmi.

1. Nakoniec všetci ľudia žijúci na zemi spoznajú Ježiša a evanjelium a urobia rozhodnutie.

2. Podľa 1. listu Petrovho 3:19 a 1. listu Petrovho 4:6 bola zvestovaná dokonca aj tým, ktorí zomreli.

3. V tisícročnom kráľovstve budú všetci vzkriesení a spoznajú Ježiša, podľa Zjavenia 20:5.

Otázka: Učí Títovi2:13 , že Ježiš je Boh?

Odpoveď: Áno. Hoci je grécky text nejednoznačný, obsah je jasný. Koľko zjavení je a ktoré zjavenie je Boh Otec? Je len jedno zjavenie a je to zjavenie Ježiša Krista, nie Boha Otca. Gramaticky by sa grécka veta dala voľne parafrázovať dvoma spôsobmi:

(a) zjavenie dvoch: 1) nášho veľkého Boha a 2) nášho Spasiteľa, Ježiša Krista. (dve bytosti)

(b) zjavenie jedného: nášho veľkého Boha a Spasiteľa Ježiša Krista. (jedna bytosť)

Ak by však išlo o prvý spôsob, kedy sa má Boh Otec zjaviť pri Kristovom druhom príchode? Keďže sa všetci zhodujú, že pri Kristovom druhom príchode sa zjaví Ježiš a nie Otec, pôvodný význam bol druhý spôsob a nie prvý. Toto je dôležitý bod, o ktorom treba hovoriť so Svedkami Jehovovými.

Ján Zlatoústy bol v gréčtine taký výrečný, že ho nazývali „Chrysostom“, čo znamená „zlatoústy“. Pred svojím mučeníctvom v roku 407 n. l. napísal aj k tomuto veršu, že sa to v žiadnom prípade nemôže týkať „zjavenia“ Otca.

Preto je správna odpoveď (b) a toto sa teda vzťahuje na Ježiša ako na Boha.

Otázka: Ako mohli Titus a Timotej v Títovi 2:15 a 1. Timoteovi 4:12 zabrániť tomu, aby ich niekto pohŕdal?

Odpoveď: Pokiaľ to bolo možné, mali odolávať tomu, aby na nich pohŕdali buď spolukresťania, alebo iní ľudia kvôli ich mladosti.

Pavol to spomína na dvoch miestach, kde oslovuje dvoch rôznych ľudí, takže to považoval za dôležitý potenciálny problém. Keď sa Pavol rozhodol poslať Timoteja a Tita, možno si nevybral tých najpôsobivejšie vyzerajúcich ľudí, ale ani to nemusel robiť. Pavol chcel vybrať tých najlepších, ktorých mohol poslať. Niekedy môže byť naša služba a povesť oslabená verejným pohŕdaním zo strany iných ľudí. Mali by ste brániť svoju povesť, ale bez toho, aby ste sa sami stiahli do blata.

Otázka: V Tít 3,1 krétski kresťania pravdepodobne už väčšinu týchto vecí počuli. Ako môžeme ľuďom užitočne pripomenúť veci, ktoré už vedia?
Odpoveď: Môžete zopakovať posolstvo inými slovami. Uvedomte si však, že existujú úplne odlišné spôsoby, ako odovzdať posolstvo. Informácie môžete podávať vo forme osnovy alebo môžete rozprávať príbehy. Môžete uvádzať príklady toho, ako sa riadiť niečím, alebo protipríklady ľudí, ktorí sa tým neriadia. Niekedy môžu vaše otázky zasiahnuť človeka hlbšie než vaše vyhlásenia.

Možno by ste sa mohli pokúsiť zistiť, čo im ešte bráni v tom, aby sa týmito vecami riadili.

Otázka: Mali by kresťania podľa Tít 3,1 a Rim 13,1 vždy poslúchať vládu?

Odpoveď: Nie. Prví kresťania rozlišovali medzi tým, čo s nadsádkou nazývali „legálne zákony“ a „nelegálne zákony“, ako napríklad obetovanie rímskemu cisárovi. Poslúchali všetky zákony, ktoré neporušovali Boží zákon, ale radšej zvolili smrť, ako by mali dodržiavať zákony, ktoré boli proti Bohu.

Otázka: Ako sa môže stať, že v Títovi 3:2, možno neúmyselne, neprejavíme pokoru voči všetkým?

Odpoveď: Najprv to, čo nie je odpoveďou, a potom samotná odpoveď.

Čo nie je odpoveď: Nerobte to, čo považujete za neúctivé. To je len čiastočná odpoveď, pretože môžu existovať veci, ktoré by sme nepovažovali za neúctivé, keby sa stali nám, ale oni ich považujú za veľmi neúctivé. Niečo môže byť pre nás maličkosť a zábavné, ale pre niekoho iného môže byť veľkou urážkou.

Odpoveď: Správajte sa k nim s úctou tak, ako oni považujú veci za úctivé, pokiaľ to neohrozí vaše presvedčenie alebo posolstvo. Ako príklad toho, že neohrozujeme naše posolstvo: ak niekto považuje zakladateľa svojho náboženstva za proroka a ten založil falošné náboženstvo, nehovorte tak, ako keby ste súhlasili s tým, že je prorokom. Môžete však rešpektovať človeka bez toho, aby ste rešpektovali jeho falošné náboženstvo.

Buďte mierni a zdvorilí (1. Petrov 3:8), neodplácajte zlo zlým, ale skôr žehnajte (1. Petrov 3:9).

Jednou z motivácií k trpezlivosti voči druhým je pripomenúť si, akí sme boli kedysi nerozumní, než sme dozreli v Pánovi, ako uvádza The Expositor’s Bible Commentary, zväzok 11, s. 444.

Nehovorte veci, ktoré ich ponižujú. Niekto môže byť nadmerne citlivý na svoj vzhľad, športové schopnosti, inteligenciu, vedomosti v určitej oblasti, majetok atď., a ak poviete niečo, čo by mohlo niektorú z týchto vecí znevážiť, môžete byť prekvapení, ak sa nad malou vecou veľmi urazia. A najmä nehovorte niečo také nedbanlivé pred niekým iným.

Vyslechnite si ich kritiku; možno sa mýlite. Niektoré veci môžu byť pravdivé, niektoré úplne mimo misu a niektoré síce mimo misu, ale stále môžu obsahovať časť, ktorá je platná. Jedným z dôvodov, prečo niektorí odmietli Ježiša, je to, že nezodpovedal ich predstave o úspešnom Mesiášovi. Možno niekto iný nezodpovedá našej definícii úspechu, ale problém môže byť v našej definícii.

Ak ti niekto niečo povie súkromne, v dôvere, nezradzuj jeho dôveru a nehovor to ďalej, aspoň pokiaľ nejde o situáciu na život a na smrť alebo inú vážnu situáciu.

Otázka: V Títovi 3:2 sa píše, že nemáme o nikom hovoriť zle, prečo teda Pavol hovoril zle o Fygellovi a Hermogenovi (2 Tim1:15 ) a o Hymenaiovi a Filetovi (2 Tim2:17 )?

Odpoveď: Pavol nemal na mysli, že by sa o nikom nemalo hovoriť negatívne, lebo Ježiš v Matúšovi 23:13-36 nazval farizejov pokrytcami, vrahmi a plemenom zmijí. Pavol, Ján Krstiteľ a všetci starozákonní proroci presne povedali mnoho negatívnych vecí o ľuďoch.

Preklad NIV to vyjadruje ako „nikoho neohovárať“. Ohováranie je negatívna reč, ktorá je nepravdivá a buď je známe, že je nepravdivá, alebo sa hovorí bez ohľadu na to, či je pravdivá, alebo nie.

Hovoriť o niekom negatívne znamená povedať niečo, čo by tá osoba nechcela, aby ste povedali. Existuje čas a miesto, kedy to urobiť, a čas a miesto, kedy to neurobiť. Kedy by ste teda mali povedať niečo negatívne konkrétne o niekom? Skôr než poviete niečo negatívne o niekom, mali by ste si „strážiť“ svoje slová a nič nehovoriť, ak to nespĺňa ktorúkoľvek z týchto štyroch podmienok.

Je to všetko pravda (nie je to ohováranie): Viete, že je to všetko pravda? Ak je to pravda len čiastočne, alebo je pravdivá len časť a neviete, či je zvyšok pravdivý alebo nie, potom to nehovorte. Ak je jedna časť pravdivá, ale kontext je zavádzajúci, potom to ako celok nie je pravda.

Je to užitočné alebo potrebné: Aj keby to bolo všetko pravda, v čom je to užitočné alebo potrebné pre tretiu osobu, aby to vedela? Napríklad, ak sa tretia osoba chystá uzavrieť obchod s danou osobou a táto osoba sa v minulosti v obchodných vzťahoch správala nečestne, pre tretiu osobu by bolo užitočné to vedieť. Ak však pre tretiu osobu nie je užitočné niečo vedieť, napríklad o minulom hriechu, z ktorého sa táto osoba už pokánila, nemusíte to spomínať.

Chce Kristus, aby ste to povedali: Je to niečo, čo by chcel, aby ste povedali?

Aký je váš tón: Hovoríte pravdu v láske, alebo hovoríte pravdu z nejakého iného dôvodu? Ak máte nesprávny tón, potom to, čo hovoríte, niekedy vrhá horšie svetlo na vás ako na tú osobu.

Otázka: Prináša v Títovi 3:8 konanie dobrých skutkov kresťanmi prospech všetkým, vrátane neveriacich?

Odpoveď: Pri odpovedi je potrebné zvážiť štyri body.

1. Pavol v Títovi 3:8 hovoril, že praktizovanie jeho učenia je prospešné pre „tých, ktorí uverili Bohu“.

2. Kresťania, ktorí konajú tieto veci, sú prospešní pre všetkých, vrátane neveriacich, a to aspoň dvoma spôsobmi. Život kresťana, ktorý je dôsledným svedkom, je prospešný pre neveriacich, pretože im pomáha prísť ku Kristovi.

3. Z praktického hľadiska je pomoc kresťanov chudobným, sirotám a utláčaným prínosom pre neveriacich. Napríklad v mnohých častiach Indie boli kedysi väčšina nemocníc založená kresťanskými misiami a cirkvami.

4. Nakoniec, kresťania pôsobia v spoločnosti ako soľ a svetlo (Matúš 5:13–14). Svetlo odhaľuje temné veci a soľ môže spomaliť proces rozkladu niektorých vecí.

Otázka: Čo sa v Títovi 3:9 považuje za pošetilé otázky/spory a prečo by sme sa im mali vyhýbať?

Odpoveď: Otázky, ktoré človek kladie v úprimnej snahe spoznať pravdu o Bohu alebo overiť pravdivosť niečoho, nie sú pošetilé otázky. Na druhej strane, ak odpoveď na otázku nemá žiadny význam ani pre toho, kto sa pýta, ani pre toho, kto odpovedá, môže to byť strata času, ktorá odvádza ľudí od toho, čo by sa mali učiť.

Otázka: V Tít 3,9–11 a 1 Tim 6,4–5a Pavol diskutoval, polemizoval alebo aspoň viedol dialóg s farizejmi, saducejmi a gréckymi polyteistami. Aký je rozdiel medzi „pošetilou hádkou“ a „zmysluplnou hádkou“?

Odpoveď: Ľudia sa často hádajú pošetilo, keď stratia zmysel pre perspektívu. Jedna z otázok, ktorú si treba položiť, znie: „A čo z toho?“ Ak to, či má pravdu jedna strana oproti druhej, nemá v žiadnom prípade žiadny význam, potom máte možno dôležitejšie veci, o ktorých by ste mohli hovoriť.

Slová nad zmyslom

Precezovať komára a pritom prehltnúť ťavu.

Keď kladú väčší dôraz na metódy a postupy ako na duchovné skutočnosti

Alegorizujú písma, ktoré nie sú alegóriami.

Márni čas na menej dôležité veci, zatiaľ čo ignorujú dôležitejšie veci.

Veriaci, ktorí sa takto správajú, sú v skutočnosti vážnou hrozbou pre cirkev. Ak niekto nie je veriaci, ale kacír, ktorý odvádza ľudí od Krista, mal by byť vylúčený z cirkvi alebo by sme sa od neho mali dištancovať, ako hovorí 1. Timoteovi 6:5. Tu by však mal byť z cirkvi vylúčený aj ten, kto rozdeľuje, hoci je veriaci. Mali by to urobiť starší cirkvi (nie len jedna osoba). Malo by sa to urobiť až po tom, čo ho varujú a najprv sa pokúsia napraviť.

Otázka: V Títovi 3:10, mali by byť veriaci, ktorí žijú v hriechu, napomenutí v pokore, alebo by mali byť vylúčení, ako to uvádza 1 Korinťanom 5:5?

Odpoveď: Obe sú súčasťou procesu, ale treba pochopiť rozdiel medzi napomenutím a pokarhaním. Napomenutie znamená informovať niekoho, že koná zle , keď si to neuvedomuje, a napomenutie tiež znamená pomôcť niekomu, kto je v hriechu závislosti a prišiel požiadať o pomoc. Pokarhanie znamená opätovné varovanie niekoho, kto vedome pokračuje v konaní zla.

Člen zboru by mal byť pokorne napomenutý, ak robí neúmyselné zlo alebo požiada o pomoc. Člen zboru by mal byť pokarhaný a následne vylúčený, ak aj naďalej trvá na svojom vzpurnom správaní.

Otázka: Čo vieme o meste Nikopolis na základe Tít 3,12?

Odpoveď: Ako sa uvádza v 2. liste Timoteovi 4:10, Pavol sa tam chystal prezimovať pred odchodom do Dalmácie, ktorá sa nachádza na území dnešného Chorvátska a Bosny; išlo o najvýznamnejšie z miest s názvom Nikopolis. Toto Nikopolis bolo veľkým prístavom v Epiruse na západnom pobreží Grécka (v dnešnom Grécku). Nazývalo sa „Nikopolis“, čo znamená „mesto víťazstva“, pretože Octavian (budúci cisár Augustus) založil toto mesto po porážke Marka Antónia v námornej bitke v zálive Actium neďaleko odtiaľ v roku 31 pred Kr. V Kilikii a Trácii bolo ešte šesť ďalších menších miest s názvom Nikopolis, ale toto je jediné prístavné mesto, ktoré by ležalo na Pavlovom trase.

Keďže Pavol zvažoval, kde prezimovať, naznačuje to, že v čase, keď písal List Titovi, nebol väzňom.

Nikopolis bolo strategickým mestom pre postup do Dalmácie. V liste Títovi3:12 Pavol požiadal Títa, aby sa s ním stretol v Nikopolise, a v 2. liste Timoteovi4:10 Pavol hovorí, že Títus odišiel do Dalmácie. Táto stopa naznačuje, že 2. list Timoteovi bol napísaný po liste Títovi.

Otázka: Kto bol Zenas, právnik, spomenutý v Títovi 3:13?

Odpoveď: O Zenasovi vieme len na základe tohto verša. Meno by mohlo byť skrátenou formou Zenodorus alebo Zenodotus. Jeden z prvých knihovníkov Alexandrijskej knižnice, ktorý žil oveľa skôr, sa volal Zenodotus. Mohlo by to znamenať „dar od Dia“ alebo „dávajúci od Dia“, t. j. múdrosť od Dia. Keďže sa jeho meno vzťahovalo na Dia, bol takmer určite Grék, na rozdiel od Žida, Rimana alebo Egypťana. Právnici vtedy pracovali podobne ako dnešní právnici – zastupovali klientov v súdnych sporoch a vypracovávali dokumenty. Existuje jeden slávny súdny prípad, keď právnik úspešne obhajoval klienta, ten mu však odmietol zaplatiť, a tak sa právnik na druhý deň vrátil a vystúpil proti nemu.

Viac informácií nájdete na stránke https://www.abarim-publications.com/Meaning/Zenas.html.

Otázka: Ako sa v Títovi 3:14 môžeme „naučiť“ vytrvať v dobrých skutkoch alebo sa im venovať?

Odpoveď: Niektoré dobré skutky sa vám možno nezdajú príliš prirodzené; možno sa musíte zmeniť. Môžete ich urobiť prirodzenejšími tým, že ich budete praktizovať. Dlho som sa prostredníctvom stránky zdieľal s niekým, kto sa neskôr stal kresťanom, a táto osoba sa rozhodla usporiadať oslavu narodenia dieťaťa pre kolegu z práce. Neboli blízki priatelia a ten kolega pre nich nemohol nič urobiť, ale nikto iný by pre nich takú oslavu neusporiadal. Ako povedali po usporiadaní oslavy: „Myslím, že to bolo prvýkrát, čo som urobil niečo dobré pre niekoho iného!“

Otázka: Kto sú v Títovi 3:14 „naši ľudia“?

Odpoveď: Sú to spolukresťania bez ohľadu na ich rasu, etnický pôvod, pohlavie, bohatstvo alebo spoločenské postavenie. Pavol veriacim nehovoril, aby naliehali na svet, aby konal dobré skutky, ale v podstate im povedal, aby naliehali na „našich ľudí“, teda na ostatných kresťanov, aby konali dobré skutky.

Otázka: Kde bol Pavol, keď písal Títovi (Tít 3,15)?

Odpoveď: Jednu nápovedu máme vo verši 15. Pavol hovorí: „Všetci, ktorí sú so mnou“, čo by nepovedal, keby bol medzi veľkou skupinou ľudí v miestnom zbore. Pavol teda pravdepodobne cestoval a ľudia, ktorí boli s ním, boli jeho spoločníci. Domnievame sa, že bol v okolí Korintu.

Otázka: Aký je pre nás hlavný prínos listu Títovi v kapitole 3?

Odpoveď: Čítaním listu Títovi sa môžete naučiť byť zbožnejší, ale stále vám môže uniknúť hlavná myšlienka. Hlavnou myšlienkou nie je to, ako byť zbožnejší, ale skôr to, ako môžete pomôcť iným veriacim, aby boli zbožnejší. List Títovi je knihou pre pastorov. Všetci zrelí kresťania, muži aj ženy, by však v istom zmysle mali byť pastormi, aj keď nemáme formálne povolanie pastora. Máme byť pastormi a pomáhať viesť našu rodinu, mladších veriacich v cirkvi, ako aj kresťanov a nekresťanov, s ktorými prichádzame do styku. Táto schopnosť, čiže byť dobrým pastorom, nie je zručnosťou, ktorú mladší veriaci nevyhnutne potrebujú alebo majú, ale niečím, čo by sme mali rozvíjať, keď zrejeme v Pánovi.

Otázka: Ako vieme, že Pavol skutočne napísal List Títovi?

Odpoveď: Hovorí to Títovi 1,1 a raná cirkev nikdy nespochybňovala, že Pavol napísal List Títovi. Klement Alexandrijský spomína, že Pavol napísal List Títovi v diele Stromata (193–202 n. l.), kniha 1, kap. 14, s. 313. Pavol napísal list Títovi po roku 64 n. l.

Otázka: Ako vieme, že to, čo máme dnes v Liste Títovi, je spoľahlivým zachovaním toho, čo bolo pôvodne napísané?

Odpoveď: Existujú aspoň tri dôvody.

1. Boh sľúbil zachovať svoje slovo v Izaiášovi 55,10–11; Izaiášovi 59,21; Izaiášovi 40,6–8; 1. Petrovom 1,24–25 a Matúšovi 24,35.

2. Svedectvo rannej cirkvi. Písatelia rannej cirkvi až do Prvého nicejského koncilu (r. 325 n. l.) citovali z Listu Títovi približne 22-krát, nepočítajúc narážky. Citovali 33 % Listu Títovi, pričom zlomkové verše počítali ako zlomky. To je 15,04 z celkového počtu 46 veršov.

Tu je jedenásť autorov z obdobia pred Nicejským koncilom, ktorí odkazovali na verše v Liste Títovi.

Klement Rímsky (96–98 n. l.) cituje polovicu verša Títovi 3:1b: „Nikdy ste nešetrili žiadnym skutkom milosrdenstva, lebo ste boli ‚pripravení na každý dobrý skutok‘.“ (6 zo 13 slov) 1. Klement, kap. 2, zväzok 1, s. 5

Klement Rímsky (96–98 n. l.) – Index diela Ante-Nicene Fathers, zväzok 1, uvádza aj odkazy na Títovi 1:2 a2:14 , ide však o veľmi slabé narážky.

Ignác Antiochijský (cca 110–117 n. l.) naráža na Títovi 1:2 slovami „pred začiatkom času“; Ignácov list Magnesijčanom, kap. 6, s. 61

Irenej z Lyona (182–188 n. l.) cituje časť Títovi 3:10 s tým, že je od Pavla. Irenej, Proti herézam, kniha 1, kap. 16.3, s. 341

Muratoriho kánon (170–210 n. l.), ANF, zväzok 5, s. 603, spomína Pavlov List Titovi, ako aj ďalších 12 Pavlových listov.

Klement Alexandrijský (193–202 n. l.) cituje Títovi 1:12, 13 ako Pavlov text v Liste Títovi. Stromata, kniha 1, kap. 14, s. 313

Tertulián (206/207 n. l.) spomína dva listy Timoteovi a jeden list Titovi v diele Päť kníh proti Marcionovi, kniha 5, kap. 21, s. 473

Tertulián (198–220 n. l.) naráža na Títovi 3:10, 11 a uvádza, že je to „Títovi“, v diele O predpise proti heretikom, kap. 6, s. 245

Hippolyt (222–235/6 n. l.) cituje polovicu Títovi 2:13. Traktát o Kristovi a Antikristovi, kap. 65, s. 219

Origenes (okolo 240 n. l.): „Ale Pavol, apoštol z Izraela, bezúhonný podľa spravodlivosti Zákona, hovorí“ a cituje Títovi 3,3. Homílie o Jeremiášovi, homília 5, kap. 1, s. 41 (preložil Jeroným)

Novatian (250–257 n. l.) cituje celý text Títovi 1:15. V diele „O židovských mäsoch“, kap. 5, s. 648.

Cyprián bol biskupom v Kartágu od cca roku 248 až do svojej mučeníckej smrti v roku 258 n. l. Cituje z Listu Títovi, pričom ho jednoducho nazýva „Títovi“ v diele „Cypriánove traktáty“, traktát 12, tretia kniha, 78, s. 552.

Cyprián z Kartága (cca 246–258 n. l.) spomína, že Pavol napísal List Efezským, Prvý list Timoteovi a List Títovi v diele „Cypriánove traktáty“, traktát 12, tretia kniha – „Svedectvá“, kap. 70–78, s. 552.

Dionýz z Alexandrie (246–265 n. l.) cituje Títovi 3,10 ako dielo Pavla. Komentár k Kazateľovi, kap. 3,9, s. 114

Viac ako 35 autorov po Nicejskom koncile

Eusébius z Cézarey (318–339/340 n. l.)

Atanáz z Alexandrie (367 n. l.) uvádza zoznam kníh Nového zákona v Sviatočnom liste 39, s. 552

Cheltenhamský kánon (= Mommsenov katalóg) (cca 360–370 n. l.) sa odvoláva na Títovi

Hilár z Poitiers (355–367/368 n. l.) cituje Títovi 1,9–10 ako dielo „blahoslaveného apoštola Pavla“ v diele O Trojici, kniha 8, kap. 1, s. 137

„Synopsis Scripturae Sacrae“ (350–370 n. l. alebo 5. storočie) spomína Pavlov list Titovi ako súčasť Nového zákona. Cituje Títovi 1:1–2a.

Schizmatik Lucifer z Cagliari/Calaris (370/371 n. l.) sa odvoláva na Títovi 1,10

Efraim Sýrsky (350–378 n. l.)

Bazil z Kapadócie (357–378/379 n. l.)

Synoda v Laodicei (vo Frýgii) (343–381 n. l.) v kánone 60 na s. 159 uvádza zoznam kníh Starého a Nového zákona. Kánon 59 na s. 158 stanovuje, že v kostole sa smú čítať iba kanonické knihy Starého a Nového zákona.

Ambrosiaster (po roku 384 n. l.) odkazuje na Títovi 1:4,10 (3:1)

Cyril Jeruzalemský (okolo 349–386 n. l.) v prednáške 1.2, s. 104, cituje Títovi 2,11 ako slová Pavla

Ambróz Milánsky (370–390 n. l.) cituje celý verš Títovi 2:1 ako dielo apoštola. Kniha Povinnosti duchovenstva, 1. kniha, 10. kapitola, s. 6

Gregor z Nazianzu (330–391 n. l.) cituje polovicu verša z Títovi

Pacian z Barcelony (342–379/392 n. l.)

Amfilochios v diele Iambi ad Seleucum (-394 n. l.) odkazuje na List Títovi

Gregor z Nyssy (cca 356–397 n. l.) spomína Títovi 2:13 ako „list svojmu učeníkovi Títovi“ v diele Proti Eunómiovi, kniha 11, kap. 2, s. 232

Gregor z Nyssy (okolo 356–397 n. l.) sa odvoláva na Títovi 2:9 ako na text apoštola v diele Proti Eunómiovi, kniha 2, kapitola 14, s. 130

Didymus Slepý (398 n. l.) uvádza Títovi 1,5–9 ako slová apoštola adresované Títovi. Komentár k Zachariášovi 8, s. 162

Sýrska Kniha krokov (Liber Graduum) (350–400 n. l.) cituje polovicu verša z Listu Títovi

Sýrsky katalóg sv. Kataríny (okolo roku 400 n. l.) spomína Títovi.

Epifanius zo Salamisu (360–403 n. l.) spomína Filemona, List Hebrejom, dva listy Timoteovi, List Títovi, List Rimanom, List Galatským, List Filipským a List Efezským. Panarion, časť 3, zo scholionov 1 a 5, s. 334

Pápež Inocent I. z Ríma (okolo roku 405 n. l.) spomína Títovi.

Rufinův Komentár k Apoštolskému vyznaniu viery (374–406 n. l.) odkazuje na Pavlove listy, čím naznačuje aj List Titovi.

Ján Zlatoústy (396 n. l.) napísal šesť kázní o Liste Titovi, ktoré sa zachovali. V 1. kázni uvádza, že Pavol napísal List Titovi jednému zo svojich spoločníkov.

Ján Zlatoústy (-407 n. l.) napísal komentáre k Jánovi, Rimanom, 1. Korinťanom, 2. Korinťanom, Galatským, Efezským, Kolosenským, Filipským, 1. . Tesalonickým, 2. Tesalonickým, 1. Timoteovi, 2. Timoteovi, Titovi, Filemonovi a Hebrejom.

Kartáginský koncil (218 biskupov) (393–419 n. l.) spomína List Títovi.

Jeroným (373–420 n. l.) rozoberá knihy Nového zákona. Konkrétne sa venuje každému zo štyroch evanjelií, Pavlovým listom siedmim cirkvám, Listu Židom, Pavlovým listom Timoteovi, Titovi a Filemonovi. Jeroným potom rozoberá Skutky apoštolov. Následne sa venuje siedmim listom Jakuba, Petra, Jána a Júdu. Nakoniec rozoberá Jánovo Zjavenie. List 53, kap. 9, s. 101–102.

Sozomen (370/380–425 n. l.) nazýva List Títovi1:15 Božím slovom. Sozomenova Cirkevná história, kniha 1, kap. 11, s. 247

Augustín z Hippa (388–430 n. l.) uvádza, že list Títovi napísal Pavol. V diele „O odpustení hriechov a krste“, kap. 49, s. 33. Odvoláva sa tiež na Tít 2,10; 3,1

Ján Cassian (419–430 n. l.) cituje v diele Sedem kníh, kniha 2.5, s. 559, Títovi 2,11–13 ako Pavlov text

Vincenc z Lerins (okolo 434 n. l.)

Sokratesova Cirkevná história (okolo 400–439 n. l.) uvádza List Títovi ako dielo apoštola.

Eutalius zo Sulcy (okolo roku 450 n. l.)

Speculum (5. storočie)

Theodoret z Cyrusu (423–458 n. l.) sa odvoláva na List Títovi

Pápež Lev I. z Ríma (440–461 n. l.) sa odvoláva na verš v Liste Titovi ako na dielo apoštola

Prosper z Akvitánie (425–465 n. l.) sa odvoláva na Títovi 3:3–5 ako na Títovi

Medzi heretikmi a falošnými knihami

Enkratitský heretik Tatian (-177 n. l.) cituje štvrtinu listu Títovi1:12 : „hoci niekto hovorí, že Kréťania sú klamári.“ Tatianov prejav k Grékom, kap. 27, s. 76

Kacír Pelagius (416–418 n. l.) odkazuje na Títovi 1:10; (3:15)

Pelagiánsky heretik Teodor z Mopsuestie (392–423/429 n. l.)

Všetky tieto texty máme dodnes.

Kacír Marcion odmietol list Títovi, rovnako ako mnohé iné knihy Biblie

3. Najstaršie rukopisy Listu Títovi, ktoré máme k dispozícii, vykazujú drobné rukopisné odchýlky, avšak žiadne teologicky významné chyby.

s. 32 Títovi 1:11–15; 2:3–8 (druhá polovica 2. storočia) Publikácia The Complete Text of the Earliest New Testament Manuscripts obsahuje fotografiu časti strany 32 na s. 124.

okolo roku 200 n. l. – 1968 – Text Nového zákona.

s. 61 Rímskym 16:23, 25–27; 1. Korinťanom 1:1–2, 2–6; 5:1–3, 5–6, 9–13; Filipským 3:5–9, 12–16; Kolosenským 1:3–7, 9–13; 1. Tesalonickým 1:2–3; Títovi 3:1–5, 8–11, 14–15; Filemonovi 4–7. cca 700 n. l.

okolo roku 700 n. l. – 1968 – Text Nového zákona.

Okolo roku 700 n. l. – 1975 – Aland a kol., tretie vydanie.

okolo roku 700 n. l. – 1998 – Aland a kol., štvrté revidované vydanie.

Sinaiticus [Si] 340–350 n. l.

Titus sa vo Vaticanuse nezachoval

Alexandrinus [A] okolo roku 450 n. l.

Bohairská koptská verzia [Boh] 3./4. storočie

Sahidská koptská verzia [Sah] 3./4. storočie

I Washington D.C., 5. storočie (Titus2:10 , ďalšie?)

Gotický 493–555 n. l.

Efraimský reskript [C] 5. storočie

Claromontanus [D] 5./6. storočie

Etiópsky [Eth] od cca 500 n. l.

Viac informácií o raných rukopisoch Tita nájdete na stránke www.BibleQuery.org/TitusManuscripts.html.